Detské poradenstvo
Práca s deťmi je pre psychológa veľmi zaujímavá, ale aj veľmi náročná.
V prvom rade, pretože sa musí odpútať od svojich detských čias, aby sa vyhol tzv.identifikacii. Teda, “aký som bol ja, v tomto veku?”. Poprípade ľutovaniu dieťaťa, pretože niektoré deti to naozaj nemajú ľahké so svojimi rodičmi.
Po druhé, s deťmi sa pracuje cez rôzne symbolické prostriedky (hry, kresby, stavebnice, figúrky...) keďže ešte nevedia úplne vyjadrit čo sa s nimi deje. Treba teda vedieť dedukovať, čo tým dieťa vyjadruje a zároveň klásť otázky, ktorými sa podporí hlavne podvedomie. Teda vedieť dieťaťu “povedať” to čo sa deje mimo jeho vedomého vnímania.
Po tretie, sú tu rodičia. No a tí prichádzajú s nejakým nimi definovaným problémom, a tým aj očakávaniami na vyriešenie tohto problému. Ale ako vníma tento problém dieťa? Je to naozaj ten “jeho” problém? Vždy je pre mňa najdôležitejšie to, čo si myslí a s čím prichádza dieťa.
Odhliadnuc od disharmónie, ktorá môže vzniknúť medzi poňatím problému očami dieťaťa a dospelého.
A v neposlednom rade, cez symptóm dieťaťa, sa veľmi často vyjadruje aj narušenie v rodinnom systéme. Teda, dieťa je akýmsi “nosičom” nefungovania rodiny ako takej.
A potom, deti nesedia poslušne 60 minút v kresle;-) Čas sedení je oveľa kratší, animovanejší a často aj nepredvídateľný. Dieťa jednoducho povie “stop, končíme”.
Deti ma najviac učia, nielen lepšie poňať detskú psychológiu, profesne sa vzdelávať, ale hlavne sebadisciplíne, pokore a veľkému obdivu, ako sa snažia zvládať tie svoje “detské” problémy.